Moje odhodlanie dokončiť nejaký projekt vždy končí neúspechom. Zvyčajne podobné veci nikoho nebavia a ja sama postupom času o to strácam záujem.
Teraz by som sa však s vami chcela podeliť o dvadsiatu-tretiu otázky z Projektu- Sundej masku. Deň, na ktorý nikdy nezabudnem. Je to celkom aj tematické, keď sa blížia tie Vianoce a moja spomienka sa viaže k zimným prázdninám. Takže vychutnávajte, pochvaľujte a zatiaľ sa majte!
Na deň, ktorý nemôžem zabudnúť? Už si nepamätám aký to bo, dátum. Či to bol piatok, či pondelok. Neviem čas, mesiac, ale bolo to niekedy okolo zimy, pretože
v ten deň sme sa s otcom vybrala korčuľovať. Bola dosť dlhá zima, ale potom zamrzol len pred pár dňami.
Nebolo to celom bezpečné, ale ja som zanovito odmietala ísť na námestie na klzisko.
Tak sme si na brehu obúvali korčule. Kĺzavo som sa pustila po smeru prúdu. Spravila som len pár otočiek, keď sa zrazu za nami vynoril nejaký chalan. Ustarostene sa na nás pozrel a rýchlo začal vysvetľovať, že odtiaľ musíme odísť. Nechápali sme prečo, ale on stále trval na svojom. Vraj je ľad, príliš tenký a mohli by sme sa preboriť. Za mostom je bezpečnejšie, pretože tam je ľad omnoho hrubší a pevnejší.
Náš neznámi záchranca prikázal nech ho nasledujeme a viedol nás po cestičkách, kde sme nemali šancu skončiť pod vodou. Najťažšie bolo prekorčuľovať popod most, pretože zo všadiaľ sa vystrkovali obrovské balvany a tie malé zas nebolo v tme vidieť. S mojou biednou zručnosťou som sa bála, že spadnem na nos, alebo aj niečo horšie.
Konečne sme sa dostali na druhú stranu. Pekne sme mu poďakovali. Trval na to, že to spravil rád. Potom si spravil s nami niekoľko krúžkov po ľade.
Nerozprávali sme sa veľmi dlho, ale aj tak povedal jednu vetu, ktorú nemôžem zabudnúť...
„Prečo si chcela ísť korčuľovať, keď si vedela, že potok nie je celkom zmrznutý? Otec sa tu včera preboril. Našťastie len na kraji, takže sa mu nič nestalo."
„Ja ani neviem," povedala som dotknuto. ,,Nedávno som mala narodeniny, čoskoro sa vraciame do školy a nechcela som prežiť zimu bez toho, aby som si to aspoň raz nešla vyskúšať...
,,Kedy vlastne máš narodeniny?"
,,Prvého prvý."
,,Prvého prvý?" Zopakoval prekvapene. ,,Tak to raz budeš slávna!"
Slová a mi od šoku zasekli v ústach. Spoza chrbta sa nám ozvali neznáme hlasy. Usmial sa a povedal, že už bude musieť ísť. Je rád, že nás spoznal. Odišiel za rodinou, bez toho, aby som vedela jeho meno, aj bez mojej odpovede, že po tom som vlastne nikdy netúžila...
Svoju tvorbu som začala rozvíjať až mnoho rokov na to. Doteraz po sláve netúžim, ale je to taká milá pripomienka. Donúti ma usmiať sa zakaždým, keď zasadnem za Word a snažím sa niečo napísať.
Možno vedel niečo, čo vtedy ja nie.
Odteraz toto bude pokladnička myšlienok. Vhoďte sem aj vy svoju mincu a napíšete mi deň, na ktorý nikdy nezabudnete, milujete alebo nenávidíte! Viaže sa k nemu nejaká zaujímavá, dobrá alebo tragická príhoda? Som zvedavá na vaše príbehy!
Páčil sa vám tento článok? Prečítajte si aj:
Som rada, že ste si prečítali tento článok. Nezabudnite mi napísať do komentárov váš názor a teším sa aj na váš príbeh. Podobné príspevky nájdete v rubrike hore
About me (o Adminke). Ak ste tu prvýkrát a páči sa vám tu, prihláste sa na odper cez
google+ či
bloglovin a sledujte aktuálne dianie
All dreams are real. Prípadne ma môžete podporiť zdieľaním či 1+ . Odomňa nateraz všetko, zatiaľ sa majte!
Vaša priateľka Viallen
Menovky: o Adminke
