Strachy a fóbie | Čoho sa bojím?

"Ako málo sa dá urobiť, keď naše duše ovládne strach." 
(Florence Nightingale)

Strach. Pocit, ktorý sme si už každý zažili. V článku Živly, ktoré nás zväzujú som ho umiestnila medzi prvé priečky. Iste, je to reflex, čo nás po stáročia ochraňoval, no v dnešnej modernej dobe je skôr na príťaž. Tu som vám pripravila menší zoznam mojich strachov a prosím, nezľaknite sa hneď v úvode....



Pavúky
No poď sa objímať! Viem, že to chceš.
Nevadia mi hady, škorpióny a hmyz dokážem zniesť v nejakej miere (kým to za mnou nedolieza a nesnaží sa ma to zožrať), čo však nedokážem, je žiť v blízkosti pavúkov. Veď je to také drobné, ako sa toho môžeš báť? Blalala...Ale ja nemám osem nôh, tri páry očí a ani nechodím zarastená ako yeti! Je jedno, ako dlho mi ostatní tvrdia: „Ale prosím ťa! Však on sa ťa bojí viac ako ty neho...“ Nikto ma nepresvedčí! Prečo? Keby sa ma to tak strašne bálo, ako tvrdíte, nebude to za mnou loziť, nebude mi visieť nad posteľou, a už vôbec na mňa nebude pozerať s tým leskom v očiach, ako: „Jedlóóó!“ (Čo? V mojom svete to tak funguje)Najhoršie je, že keď sa už rozhodnete vzdať očnú vojnu a zavolať niekoho, kto vás vysmeje a zachráni (presne v tomto poradí), tie potvory zaručene už sú na druhom konci miestnosti a vám neostáva nič iné, než ich hľadať. Putas ninjas!




Výšky? Nie. Skôr pádu...
Začneme trošku vážnejšiu tému. Hovorí sa, že ten, kto sa bojí výšok sa vlastne len boji pádu. Tá predstava, ako letí dole vzduchom a na okolí sa nie je čoho chytiť. Môcť tak lietať, už nikdy sa nebudem báť pozerať na svet z výšky. Lenže ja som človek, čo sa drží pri zemi. Potrebujem istotu a pevnú pôdu pod nohami.
Popravde, to nie je len výšky. Bojím sa neúspechu. Možno je to hlúpy strach. Veď ako potom chcem niečo dosiahnuť. Ale je až tak iracionálny? Toľko ľudí behá po svete, čo svoje sny zakopali na cintorínoch neúspechu. Koľkí asi dnes robia to, čo naozaj chcú. Vyštudujú vysokú školu a pracujú v rovnakom obore?
Vidím to aj na sebe. Mám silnejšie reči než činy. Od vtedy, čo som sa zaťala, že písanie bude môj život, začínam mať pocit, akoby som sa každým slovom zhoršovala. Predtým to išlo o toľko prirodzenejšie...Zlé obdobie? Alebo je za tým niečo viac. Neviem. Ale celé ma to točí v nekonečnom kruhu, ktoré ma na konci asi rozdrví... 

Súvisiace články: 
Najhoršie slová na svete...Čo keby?
Realita môže zničiť sen. Tak prečo sen nemôže zničiť realitu?
Čo je podľa mňa genialita? Nevzdávať sa!

Mužov
Áno, bohužiaľ, na zoznam ste sa dostali aj vy. Smutné na tom je, že som nikdy nevedela hovoriť s ľuďmi. Tak nejak mi nikto za tých sedemnásť nedal návod a v príručke Ako sa rozprávať s chlapom som stroskotala už na prvej kapitole...
Viem, že všetci nie ste ohraničené indivídua, s pohárom whisky a cigaretou v ruke (teraz si myslíte, v akej spoločnosti to, preboha, žijem :D) a rozhodne nechodím a nesvietim si za každý krík s baterkou, ale v niektorých veciach som predsa len romantička. (Nečakám rytiera v lesklej zbroji, na bielom koni. Sme v dvadsiatom prvom storočí! To dávno vystriedalo slušný vkus a mercedesy...Muhaha! ) Len vidieť ten kontrast je...Dosť ubíjajúci.
Ešte vďaka bohu, príroda si všetko zariadi. Ja si počkám. Raz príde ten blázon, čo môj „zákaz vstupu“ nepochopí...
Súvisiaci článok: Láska na prvý pohľad | Pravda alebo nezmysel?




Kritiky
Ak sa po tomto nestanem najväčším pokrytcom na svete, tak už neviem...
Som tvrdá. V škole aj v súkromí. Asi celkovo v živote. Očakávam veľa. A to nie len od seba, ale aj od druhých. Nemám problém povedať si vlastný názor a málokedy ma zaujíma či vyznie príliš hrubo. Dokážem oceniť hocijakú maličkosť, tešiť sa z najmenšej triviálnosti, od ľudí očakávam úprimnosť, tvrdú a poctivú prácu, nech robia čokoľvek, preto asi dosť kritizujem. Na druhú stranu nemám rada kritiku na moju osobu, hlavne, keď je od ľudí, čo ma vôbec nepoznajú, no behom prvých pár sekúnd si myslia, že vedia o mne prvé-posledné.

Neznámeho zvuku vo veľkom dome
Horory-nehorory, všetci sa bojíme zvukov, keď sme doma sami. Lenže u normálneho človeka asi prebehne nasledovný sled udalostí: spozornie, započúva sa, vystrčí hlavu z miestnosti, poobzerá sa a nechá to tak. U mňa ako prvé schytím najtvrdší predmet, desať minút zízam na dvere a očakávam svoju smrť. Keď sa zdá, že vrah je príliš lenivý, aby za mnou došiel sám, brebehnem každú miestnosť v byte, kým ma niečo nezabije alebo sa neupokojím. Vôbec nie som paranoidná...
Logicky, je predsa viacero možností, čo to mohlo spôsobiť: v kuchyni vám zahrkotal nejaký elektrospotrebič (zo mňa si najčastejšie robí srandu chladnička), pes či mačka zhodili kvetináč, ruch išiel z ulice, hnevajú vás vodovodné trubky, alebo je to diabolsky duch fialovotričkového vybodávača očí, čo ťa prišiel rozsekať na malé kúsočky...
Čo? Že niečo také vôbec neexistuje? Nemáte predstavivosť... 


Z čoho máte strach vy? Ja som sa ako malá bála tmy. Všetko v nej vypadá tak...živé. Ísť do postele po zhasnutí svetiel bolo takmer nemožné. To ma vedie k ďalším otázkam. Spávate s otvorenými dverami či zatvorenými? Ste skôr typ, čo prekonáva strach alebo sa mu vyhýbate?
Neviem čím to je, no dnes mi strašne blbne internet. Pracujem na článku už asi od siedmej rána a vyšiel až teraz. Ak sa vám môj článok páčil nezabudnite mi dať 1+ (každá podpora je dobrá :) ) alebo mi napíšte komentár. Teším sa na vaše reakcie. Google+ bloglovin vás bude informovať o všetkom novom. Moli by sme sa vidieť zas v pondelok, no do tej doby...Čau-čau!

Vaša priateľka Viallen
 

Menovky: