Umelecký opis- pohľad z okna idúceho vlaku
Človek by povedal, že sú to hviezdy. Žiaria farbami, akoby niekto vylial dúhu do chladnej a tmavej noci. Blížia sa a miznú. Je to hra, do ktorej vás ako sirény zatiahnu na brehu jazera a skôr než si to človek uvedomí, už sa topí. Nie vo vode, ale vo víre veľkomesta.
Kovové konštrukcie budov sa týčia vysoko nad obzorom. Jedna vedľa druhej stoja ako cínový vojačikovia. Tvoria obrovské bariéry. Možno útesy lákajúce ľudí plných nádeje, ktorí sa strmhlav vrhajú do ich náručia nevediac, čo ich čaká- roztrieštenie alebo jazda života?
Dokonalé tváre z bilbordov, rozhádzané popri železničnej trati, ich vítajú desivými úsmevmi. Mohli by sľubovať lepšiu budúcnosť- nežnú plastickú krásu, lásku ako z hororu, falošné a povrchné priateľstvá- alebo len každodennú prehliadku zrúd, akú uvidíte vždy na uliciach veľkomesta. Lákajú na všetky cirkusové predstavenia, ukazujú vám masky, ktoré si budete musieť nasadiť, aby ste sa stali hviezdou tejto veľkolepej šou...
Čím bližšie vlak je, tým viac svetlá ničia aj posledné farby noci. Šťuk, šťuk, šťuk. Tak miznú hviezdy, keď približujúce sa mesto nahrádza deň, akoby ich niekto zhasol lusknutím prstov. Dokonca ani brat slnka, mesiac, postriebrený bielou perleťou, nežiari tak prenikavo, ako vždy.
Stromy sa jemne kolíšu. Tiene prstov dlhočíznych vetví olizujú steny kupé, tak ako aj tváre nedočkavých cestujúcich po mojom boku. Žltkasté lístky, skazené dažďom a smogom, sa naháňajú v slabom vánku, sem tam sa lepia na okná uháňajúce vlaku a zakrývajú pohľad na okolitú nádheru. Žeby aj oni túžili zažiť vír veľkomesta? Posledné stopy okolitého sveta sa strácajú v temnote tunela, ktorý prezradzuje, že mesto sa nenávratne blíži. Jediná šanca zažiť noc, kým sa tma stane zabudnutou vo večnom dni veľkomesta. Steny pripomínajúce rozliaty tuš neponúkajú nič viac, než ozvenu vlastných myšlienok a tlkot vzrušeného srdca. Aspoň na chvíľu mi okno vlaku ponúka pohľad na známu tvár.
Milá, bledá a nevýrazná sa odráža v sklenom obraze, akoby ju niekto namaľoval olejovými farbami. Trochu cudzia, no stále svoja, strapatými vlasmi, s iskrami v očiach sa vyníma medzi ostatnými. Cítiť z nej strach a zároveň odhodlanie ženy v neznámom a novom svete. Bude taká aj o niekoľko rokov? Či sa zmení v hnuse veľkomesta?
Prázdnota priestoru desí pochybnosťami, ktoré si nik neželá vysloviť nahlas, no vtom sa vlak vynára z tunelu a odhaľuje okraje tejto železnej klietky. Pomaly uzatvára svoje dvierka a lapá ďalšieho vtáčika do väzenia ľudskej pretvárky a utrpenia. Už nie je cesty späť. Mesto mi počarováva svojou rôznorodosťou. Obzerám si ľudí hmýriacich sa po uliciach, ich jemné, anjelsky dokonalé tváre, žiarivé šaty lesknúce sa sťa brilianty na slnečnom svetle. No ohavnosť, čo sa skrýva pod nimi nezakryjú. Len mihnutie sa za oknom. Úškľab, a pod ním trápenie užierajúce srdce ako vírus, kým nevypáli do hrudi len veľkú mokvavú dieru, smútok, pod ktorým sa skrýva strach a kamenný výraz zakrývajúci neistotu. Pripomínajú menšie mravenisko. Tam, kde na prvý pohľad vládne chaos, sa nájde poriadok. Vo svojich radách vidím, ako nasledujú silných, hlučných, no nie pravdovravných. Len každodenná prehliadka groteskných figúr spojených ťarchou viny z nudného života, bezducho sa motajúc životom, hľadajúc svoj neexistujúci cieľ. Cieľ na dosah ruky. Ruky, deformovanej rutinou, spoločnosťou a nesplnenými očakávaniami.
Aký je váš názor na článok? Vyvolalo to vo vás nejaké pocity? Čo by ste mi pochválili? Čo by ste možno trochu pozmenili? Ako ho celkovo hodnotíte?
Pre čitateľov a komentátorov od autorky: Ďakujem každému z vás, ktorý si nájde čas a rozhodne sa okomentovať tento článok. Najlepšie bude ak použijete google+ (anonymné a cez URL podliehajú kotrole recaptcha- stanovené Bloggerom, s čím nemôžem nič urobiť a vážne ma to mrzí). Budem nesmierne za každú vašu podporu či už cez google+ alebo forme iného sledovania a komentovania! Príjemný zvyšok dňa a uvidíme sa pri budúcom článku!
Vaša priateľka Viallen
Menovky: Brko & pergamen, My art
