A Slnko sa viac nebude môcť dotýkať mojej tváre
Povedzte tým, ktorých by to zaujímalo
že som konečne opustil toto miesto
Staind
Stál na rozblatenej ceste, ani sa nepohol. Zem pohlcovala zvyšky jeho posledných ťažkopádnych krokov.
Akoby všetko na tomto svete patrilo iba jej. Pomyslel si muž a pokorne k nej sklonil hlavu. Kolená sa mu podlomili. Pod ťarchou vlastného tela sa pomaly vzniesol späť k zemi. Pripadalo mu, akoby z nej ani nikdy nevstal... Krv mu lepila vlasy a stekala v pramienkoch do jeho ubolených očí. Zo stromov sa ozýval smutný šelest, ako keby na nich presne niekto hral pieseň jeho nálady. Jeho telo zmietal hnev, no už nemohol ísť ďalej. Ako len mohol Boh dopustiť toľko nespravodlivosti? Prečo stvoril rodiny, keď ich potom rozvracia? Načo sú domovy, keď z nich ľudí nakoniec vyháňajú? Aký zmysel má učiť sa jazyk, keď každý iba klame? Prečo im dal oči, ak sú všetci aj tak slepí? Načo sú im ruky, v ktorých držia iba zbrane, miesto toho aby si dali mier? A k čomu je vôbec život, keď posledné slovo má smrť?
Lesklé oči upieral k nebu . Bieli anjeli sa vznášali vysoko nad ním. Rozmáchali svoje hodvábne krídla ako tisíc načuchraných mráčikov kĺžucich sa po modrej slnečnej oblohe. Lietali tam pokojne. Bez viny či odsúdenia. Nežne hľadeli na skrvaveného muža ležiaceho hlboko pod nimi. Oni nemohli pomôcť. Nemohli napraviť krivdy ani zničiť neprávosť. Ich úlohou bolo tešiť. Prinášať krásu do jednotvárneho sveta. Schovať unavených pocestných pod svoje všemohúce krídla, kde ani slnko, ani temnota neprenikne a schovať ich pred krutosťou slnečných lúčov za jasného dňa. Ovlažiť chorú zem, keď už nemohla ďalej, to však bolo všetko...Nemohli tomuto mužovi pomôcť, no ani nechceli.
„Bratia!“ potichu sa zasmial muža na tvári sa mu rozhostil spokojný výraz. „Vy ste to vedeli, však?“ Ako odpoveď mu bol mierny vánok hladiaci jeho ubolené telo. Nič viac v tú chvíľu nepotreboval „Už som to pochopil. Pochopil som všetko.“ Pomaly zatvoril oči.
„Úplne všetko.“ Prikývli anjeli a usmiali sa naňho s takou srdečnosťou, s akou by to nedokázal žiadny človek. „Teraz poď domov, Daniel. Čakáme ťa.“ Chuchvalce bielych anjelov ho chytili za ruky. Obklopili muža a zahalili jeho telo bielymi rúchami ako ranná hmla. Ich jemný dotyk spôsobil mužovi nečakaný pokoj. V diaľke ešte počul kroky náhliacich sa ľudí, dupot ťažkých čižiem a zmes vzrušených či nahnevaných hlasov, no to všetko už bolo príliš vzdialené. Príliš nepodstatné oproti kráse, ktorá sa mu naskytla teraz. Jeho vlastné krídla preťali vzduch ako ostrý nabrúsený meč. Zaplavili cestičku farebným svetlom, akoby sa na ňu zrazu rozsypalo tisíce diamantov. Nevnucovali sa, boli krásne, hrejivé a pokojné. Hnali ho vyššie a vyššie až kým pod nimi neopustil celú ťarchu sveta.
Bol šťastný. Najradšej by bol výskal od radosti, tancoval a roztvorenou náručou až kým by sa jeho unavené telo nevznieslo späť k zemi, tak ako suché lístie na jeseň, i keď už sám dobre vedel, že to nie je možné.
Zrazu sa zastavil pred mohutnou postavou- ani mužom, ani ženou. Len ťažko dospelou, no nemohla byť ani dieťaťom, takou tajomnou a veľkolepou, ako bol sám svet. Bol prosto všetkým a zároveň nebol ničím. Otcom i matkou, dcérou i synom, starcom i mládencom, teplom i mrazom, všetko, čo kedysi miloval i nenávidel, no teraz už iba miloval.
Chvíľu iba mlčky hľadel na postavu pred ním. Vychutnával jeho krásu, vnímal jej teplo, ktoré z neho sávalo ako z jeho osobitného slnka.
„Ja som mŕtvi, však že?“ poklonil sa mu, jeho nové krídla sa mu uvelebili vedľa tela ako dlhý hodvábny plášť a jeho oči skĺzli k nevládnemu telu hlboko pod bránami tohto miesta, jeho však nič netrápilo. Práve naopak. Jeho duša sa ešte viac rozžiarila a zaplavilo ho to jediné, čo sa v tomto svete dalo cítiť. Tu už nepotreboval strach ani súženie. Mal lásku. Pokornú a čistú ako ranný vánok preháňajúci sa po zelených poliach. Takú sviežu ako hladina jazera. Hlbokú a tajomnú.
„Áno,“ odvetil mu vľúdne a oči mu žiarili zvláštnou žiarov. Jeho hlas znie ako zvonkohra. Napadlo mužovi a chce –nechce sa musel na neho usmiať. Bol mu taký známi! Ako starý priateľ, na ktorého sám aj zabudol
„Prepáč, Otec. Teraz vkladám svoju dušu do tvojich rúk,“ prehovoril muž so slzami v očiach, ale s úsmevom na tvári. Zabudol na všetky trápenia ľudského sveta a ponoril sa do svetla a krásy, ktorú mu náruč Otca ponúkala.
Tu je každé moje dieťa vítané!
Prečo práve Božie ruky? Ani neviem. Nikdy som na Boha neverila, nie som kresťan, vlastne sa nehlásim k nijakému náboženstvu. No som za to, že každý človek v niečo verí. Či je to už posmrtný život alebo len viera vo vašich priateľov... Všetci nejakú potrebujeme.
Aké posolstvo v sebe skrýva táto poviedka?
Život nejde pochopiť. Dá sa iba žiť, najlepšie alebo najhoršie ako dokážeme. Lenže raz príde čas, až všetko začne dávať zmysel. Až pochopíme svoje chyby a uvidíme to najlepšie, čo sme vykonali. Tohto muža to práve stretlo. To či to bolo iba pobláznenie zmyslov, strach zo smrti a posledným súdom, to už nechám na vás. Ako vždy je to dosť pochmúrne- veď ak hovoríme o smrti, tak sa to dá očakávať...
Len tak so srandy, čo myslíte, že muž pochopil? A kto si myslíte, že ten muž za života bol? Prečo tá krv? Skúste nad tým potom pouvažovať. Som zvedavá na vaše odpovede. Samozrejme, potom vám dám aj ja tú svoju :)
Priznám sa, že možno keby som bola čitateľom, ani ja by som to nevedela... Ako som spomínala pri Ochrániš ma? Aj Vílach, v ktoré veria umelci, je to staršia tvorba. Rozhodne nie dokonalá, ale jedna z tých, ktoré sa mi celkom pozdávali. Iste, keby som si k tomu znovu sadla, dalo by sa to vylepšiť, no nejako o to nestojím. Vtedy to bolo proste úprimné. Jednoduchý nápad, čo potreboval von. Snáď sa v tom budete vyznať :)
Menovky: All, Brko & pergamen, My art
