Veštenie mladým blogerom. Čo vás čaká a neminie? | Ako to vidím po rokoch na internete...

V poslednej dobe stále nachádzam návody, ako viesť úspešný blog, ako získať super návštevnosť a neskolabovať po troch mesiacoch (to je taká moja odsledovaná hranica trvácnosti nových blogov), keď po vás ani pes neštekne. Starí blogeri rozprestierajú ochranné krídla a pestujú novú generáciu úspešných blogerov. Ak sa dostanete za túto začarovanú magickú hranicu máte šancu na prežitie. Nie všetci a možno nie dlho, ale nikto z nich, vám asi nepovedal o tomto...
Je mi ľúto. Tento článok vám nepovie, ako sa stať lepším blogerom. Nikdy by som sa také rady neodvážila rozdávať. Je to akýsi sumár skúseností a môjho pohľadu po rokoch. Nesnažím sa nikoho motivovať ani demotivovať. Sú to len fakty, ktoré skrátka cítim.

Čas, témy ani nálada z neba zatiaľ nepadá.
Nikto vás neupozorní na to, že blogovanie má aj svoje temné stránky. A aj keď sú začiatky ťažké, postupom času prídete na to, že je ťažšie po rokoch zotrvať. Ako trinásťročná som nemala toho až tak na práci. Nemusela ma trápiť škola, maturita, brigády a postupom času je tých aktivít stále viac a viac. Niekto mi raz povedal, že čas je len otázka priorít. Ak niečo nestíham, je to preto, lebo uprednostňujem veci,ktoré sú mi skrátka prednejšie (a môžu to byť na pohľad blbosti). Občas mi je proste prednejšie zasadnúť k dobrému filmu, tráviť dni hraním hier alebo len tak čítať a nepísať. Z toho môžu vzniknúť aj menšie výčitky svedomia, že sa nevenujem ľuďom, na ktorých mi záleží. Prahne to tu po myšlienkach a ja si ich sebecky nechávam v hlave.

Anonymita je krásna, nie večná
Jedného dňa sa zobudíte a zistíte, že ľudí za obrazovkou vnímate omnoho intenzívnejšie. Komentár už nie je len avatar s odkazom pre vás, ale časť myšlienky a duše iného človeka, ktorú sa vám niekto pokúsil odhaliť. Anonymita je zo začiatku krásna. Dodáva vám pocit tajomnosti a bezpečia. Nikto vás nesúdi za váš výzor, hlavná je myšlienka a názor. Myslíte si, že na verejnosť nič nevystavujete a stena, ktorá vás delí od sveta, je pevná a nepriehľadná. Ale čo keď vám poviem, že po čase je tento váš múr iba sklo? Tam vonku, môžete nasadiť neutrálny výraz, prejsť niečo mlčaním, ale človeku, ktorý si prečítal váš článok, dáte do ruky dušu. Pýtam sa, ako je možné, že tak hanblivý a tichý človek ako ja, dokáže svoj názor vykričať celému internetu? Úprimne? Neviem. Ale blog ma do určitej miery zmenil. Viallen (Magicforever) dostala život vo chvíli, keď sa aj v reálnom živote stala mojou každodennej súčasťou. Dnes nemám problém nahlas vysloviť myšlienky, ktoré kedysi obývali len toto malé kráľovstvo. Získala som viac odvahy a za to, do určitej časti, vďačím iba vám. :)

Blogovanie nie je vášeň, je to droga.
Droga, ktorá ma drží už takmer päť rokov. Je málo tých, ktorí sa dostali až sem. Poznám aj omnoho starších a tiež tých, čo so mnou akoby vyrastali. Nedá sa povedať, že z blogovania pre radosť som už vyrástla, lebo to sa nikdy nestane. Stále si píšem na témy, ktoré ostatných nemusia až tak lákať.
Len sa to zmenilo. Dnes prichádzam na blog s vedomím, že píšem pre dve veci: moju lásku k blogovaniu a túžbe byť čítaná. Málokto si to prizná, no pravdou je, že ani spisovateľ nenapíše knihu z dobrého pocitu. Má potrebu vysloviť niečo svetu...

Radia jednu cestu, jeden smer...
Len veľmi málo blogerov ostáva pri tom, s čím začínali. Ja som si prešla cez fázu mytológie a fantasy, obrázkových článkov, k názorom a recenziám. Prečo hneď začínať len s jednou témou? Hľadajte sa! Skúšajte! A ostaňte pri tom, čo vás baví. Ja osobne som zvedavý človek, hľadám všetko zaujímavé a rada o tom rozprávam. Preto by som nedokázala viesť knižný/ filmový/herný blog. Chcem poznať všestranných ľudí s najrôznejšími záujmami, čítať ich názory a tiež poradiť. Žiadny návod pre blogerov vám nepovie, kto ste a čo môžete ukázať. Tematické blogy možno majú vyššiu návštevnosť, no potom si dajte pozor, aby ste nepublikovali to, čo každý...

Článok na tretí dych
Poznáte to, ako sadnete za počítač a behom pár minút máte zbúchaný článok? Popravde ja som to už dávno nezažila. Čím ďalej mi príspevky zaberajú viac času a úprav. Nie len štylistických, ale aj grafických. Nehovorím, že môj milý kurevník (pardón-starý vtip z poviedky Na čaj s múzou) ma nikdy nenakopne do zadku (ten čaj a sušienky mu asi zachutili), ale aj po napísaní, články ležia, kým si k ním zas nesadnem a nezhodnotím ich po určitom čase. Je to stále tak? Mám rovnaký názor? Príde mi to také dobré, ako keď som to napísala vtedy? 


Koľko rokov už máte blog? Ako ste sa od svojich začiatkov zmenili? Zhodli by ste sa so mnou v niečom? Napíšte mi to do komentára! :)
Kam ďalej? Mohol by sa ti páčiť aj tento článok: 
Čo vás v škole nenaučia? | Odlišné názory 
Zoznam tých najväčších Radosti a závislosti
Pýtaj sa ma, čo robím a ja ti poviem, čo som nikdy nerobila | o Adminke 
Ako si pamätám minulé roky? 
Deň, na ktorý nikdy nezaubudnem
Epilóg pre záujemcov: Ani neviem ako to nazvať. Citový výlev? Hah, už dávno sa mi tu niečo podobné neobjavilo. A kam to mám dať? O Adminke? Odlišné názory? Asi to nechám na vás. Hádam sa vám aspoň trochu páčilo. Teším sa na vaše názory v komentároch a nezabudnite, že ak by vás náhodou (veľkým šťastím alebo zázrakom) tento blog očaril, google+ , bloglovin či GFC vám nedovolia naň zabudnúť. Pekný deň želá...

...Vaša priateľka Viallen

Menovky: ,