Čo je podľa mňa genialita? Nevzdávať sa!

Ťažko je pre mňa písať článok, ktorému zatiaľ ani nerozumiem. Mám iba pätnásť. O nejakej genialite sa dá v mojom prípade asi iba snívať...  

Človek v prvom rade potrebuje skúsenosti, spoznať samého seba a určiť si cestu, ktorá pre neho bude znamenať všetko. Byť hodený pred jamu levovú a všemožne sa z nej pokúsiť vyhrabať, poučiť sa zo svojich chýb a skúsiť to znova, pretože nič predsa netrvá večne. 

No ja mám celý život ešte iba pred sebou! Všetky životne dôležité rozhodnutia na ma ešte iba stále čakajú. Učím sa krok po krôčiku ísť dopredu. Tak to má byť.



Poznámka: Originál článok vyšiel 1. Augusta 2012 na tému týždňa genialita. Dlstal sa aj do výberu toho najlepšieho z TT. Nezmenila som na ňom ani slovo, takže ho máte v pôvodnom znení. Prečo? Doteraz ho považujem za najhodnotnejší a najúprimnejší článok, aký som kedy napísala a chcem, aby tu bol. A na pätnásť rokov...Som na seba hrdá.
 
Dá sa povedať, že každý sme však svojím spôsobom geniálny. Niekto hrá skoro na hudobný, dobre varí, pekne kreslí, fotí, niekto má talent na šport... 
Prišli sme na svet ako jedinečné bytosti, je smutné, ako rýchlo na to niekedy zabúdame.
Všetci sa občas cítime mimo- niektorí si tak možno pripadajú skoro stále. Snažíme ísť s davom. Nájsť si nejaké tiché miesto kam by sme zapadli a spokojne mohli ísť ďalej. To potom máme pocit, že originálny je už iba niekto. Pri toľkých dievčatkách, čo sa všemožne snažia napodobniť nejakú "hviezdu", sa tomu dokonca ani nedivým.
 
"Nie je úžasné, že nik nemusí vôbec čakať, aby mohol začať zlepšovať svet?"

Najhoršie je, že túto originalitu alebo genialitu u nás už zabíjajú v rannom detstve. Koľkokrát sa stane, že počujete rodičov hovoriť: "Toto nerob!" alebo "Toto nie je pre teba to pravé." Ja viem, snažia sa pomôcť, ale nie je lepšie nechať ísť deti za svojou prirodzenou túžbou? Možno sa spália, raní ich to, taká možnosť tu bude vždy, ale čo keď sa nakoniec ukáže, že je to pre nich to pravé?
Pamätám si, že aj ja som mala raz takú príhodu. S písaním som začala už niečo okolo mojej tretej triedy. Vtedy ma strašne chytili papagáje- moje prvé domáce zvieratko, ktoré mám mimochodom dodnes a práve on ( aj keď to asi vyznie šialene :D ) sa stal mojou prvou inšpiráciu. Vtedy som si zmyslela, že chcem mať knižku práve o ňom . Tú hrôzu ešte stále niekde mám a keď sa prevŕtam cez tie príšerné hrubice a písmo, tak sa na tom dokážem aj celkom dobre zabaviť. Nejde o to, ako k tomu došlo, ale mama mi vtedy povedala, že ak chcem niečo v živote dosiahnuť, mám si nájsť niečo zmysluplnejšie, pretože ak nedokážem vytvoriť knihu ako bolo napr. HP, k ničomu mi to nebude...
A ja som prestala... Dlho, dlho som sa tomu vyhýbala, zanevrela som na knihy a odmietala som čítať, keď som nemusela. Proste som sa bála. Načo som v tom mala pokračovať, keď ma ani moji najbližší nevedeli pochopiť? Podporiť?

"Keď budeš robiť to, čo si vždy robil, dostaneš iba to, čo si vždy dostal." (Jack Canfield)
Tak rozkošné

Jasné, už len to, že som tu niečo dokazuje, ale chápete ten princíp? Čo keby ma rodičia napríklad nechali hrať na hudobný nástroj? Nikdy som nemala nejaké nadanie na hudbu, ale už dlho si všímam, že keď niečo chcem, tak to dostanem iba s tvrdou drinou a nie so šťastím či talentom. Možno by ma to chytilo. Moje dve kamošky sú hudobníčky. Často to samozrejme preberajú, je to niečo, čo ich dve nesmierne spája a prišla som na to, že po nejakom čase, už v tom netápam tak ako kedysi, dokonca sa ich aj dokážem na pár vecí popýtať, keď ma niečo zaujme...

"Najabsurdnejšie a najbláznivejšie nádeje a sny sa niekedy stávajú príčinou mimoriadneho úspechu."
(Robert Strauss)

Hrdinka z môjho detstva
Mala som spolužiačku, ktorá, no povedzme si to narovinu, bola neuveriteľný šprt. Jej rodičia boli učitelia a celý život jej vkladali do hlavy, že známky sú to najdôležitejšie. Raz keď dostala dvojku z matiky sa pred celou triedou rozplakala. Samozrejme, viete si predstaviť, aký to v triede zožalo úspech... Snáď nebolo človeka, ktorý by sa jej vtedy nesmial, okrem mňa, pretože ,mne bolo jasné, že za to sama nemôže. Viem, čo ju vtedy asi napadlo: "Čo keď ich sklamem." Alebo: "Už pre nich nebudem tak dobrá." Možno práve niekedy, aj keď o tom nevieme, ubližujeme práve svojím najbližším viac, než pomáhame.
Genialita podľa mňa je, napriek všetkému sa pozbierať a ísť ďalej. Edison vraj vyskúšal dvetisíc možností, kým prišiel na to, ako vyrobiť žiarovku a povedal, že to nebolo sklamanie, len vynašiel dvetisíc možností ako žiarovku nevyrobiť a potreboval jednu, ktorá by fungovala správne.

Články,ktoré by vás tiež mohli zaujať: 
Najhoršie slová na svete...Čo keby? 
Realita môže zničiť sen. Tak prečo sen nemôže zničiť realitu? 
Láska na prvý pohľad | Pravda alebo nezmysel?
Samovražda | Smutný koniec života

Mrzí ma zas tá dĺžka. Snáď som vás neodradila. Dúfam, že som vás aspoň trochu zaujala. Na záver si dovolím ešte jednu otázku. Človeče, poznáš vôbec svoju genialitu? Možno v tebe drieme viac, ako si vôbec myslíš :) Je načase rozprestrieť krídla a predviesť, čo dokážeš! Vaša priateľka Magicforever

Menovky: ,